Deväťdesiat sekúnd čistej rýchlosti je
pre mňa najväčším pôžitkom na tomto svete.

Výhody a nevýhody Facebooku (zadanie na inf)

12. dubna 2012 v 17:48 | Kiro & Suzume
VÝHODY A NEVÝHODY FACEBOOKU (inf. Zadanie 2.polrok 7)
Klaudia Šajbenová, I.PG

VÝHODY FACEBOOKU:
  • MOŽNOSŤ KOMUNIKÁCIE MEDZI PRIATEľMI = Facebook má vlastný chat v ktorom môžme komunikovať s používateľmi, ktorých máme v zozname priateľov. Používateľov, ktorích v tomto zozname nemáme môžme kontaktovať pomocou správy.
  • ZDIEĽANIE INFORMÁCII, FOTOGRAFIÍ A INÝCH MATERIÁLOV = Facebookova nástenka umožňuje zdieľať rôzne fotgrafie, odkazy, videá a krátke poznámky tzv. statusy v ktorých môžme spomenúť ako sa cítime, čo práve robíme atď.
  • RÔZNE APLIKÁCIE, KTORÉ MÔŽU SPRÍJEMNIŤ DLHÚ CHVÍĽU = Na facebooku existuje nespočetné množstvo hier, aplikácii a dokonca aj testov, ktoré si môžme vyplniť.
NEVÝHODY FACEBOOKU:
  • MOŽNOSŤ STRATY SÚKROMIA = Nielen facebook ale aj všetky socialne siete berú ľuďom súkromie. Závisý však na nastavení, no pri neopatrnom používaní facebooku sa o vás ostatný používatelia môžu dozvedieť prakticky všetko.
  • NEBEZPEČENSTVO STRATY ÚDAJOV = Zneužitie zverejnených údajov. Pri základnom nastavení facebooku si ostatní používatelia môžu zistiť vaše telefónne číslo a dokonca aj adresu. Preto s týmto opatrne.
  • ZABIJAK ČASU = Myslím si že je úplne zbytočné stráviť na facebooku 5-6 hodín denne. Potom sa z toho stáva určitý druh závyslosti.
 

Ciao Marco

4. ledna 2012 v 19:19 | Kiro & Suzume
Dnes bola trochu nuda :) brúzdala som po nete, potom v mojej zložke a natrafila na pár obrázkov ktoré vznikli na Marcovu počesť...tak som sa trochu nechala inšpirovala a vytvorila niečo vlastné ... Ciao Marco :(


Sebastian :)

29. prosince 2011 v 18:49 | Kiro & Suzume |  Grafika

Tak som sa dnes trochu činila x) Sebastian z Kuroshitsuji

 


Línia medzi realitou a ilúziou...

28. prosince 2011 v 18:27 | Kiro & Suzume |  Grafika

...je veľmi tenká.


Sibírska dedinka menom Toboľsk...
...od Moskvy až za Ural...
...iba raz sa tam pozrieť, aj život by som za to dala ...

Len nasadneš

5. září 2011 v 20:30 | Kiro & Suzume |  Poviedky
MALÁ ÚVAHA O RÝCHLOSTI (Kiro)

Len nasadneš. Zapneš pás, pevne uchopíš volant a zhlboka sa nadýchneš. Zaradíš rýchlosť a pridáš plyn. Stávaš sa feťákom. Nepoužívaš lajnu na šnupanie. Miesto nej je dvojitá čiara. Nepicháš si ihlu priamo do žily. Tú nahradí plynový pedál. Tvojou nirvánou je červená časť tachometra. Patríš k tým vyvoleným, ktorí sa neboja pritlačiť plynový pedál až k podlahe. Posúvaš hranice ľudských možností. Stávaš sa štetkou a rýchlosť tvojím pasákom. Žiješ len na pár kilometroch. Len tam si slobodný. Žiješ len pre pocit adrenalínu a extázy z maximálnej rýchlosti. Žiješ len z túžby predbehnúť aj vietor. Snívaš o aute, ktoré by v preteku nikdy nevidelo pred sebou zadné svetla.

Ale za toto sa platí a verte mi že veľa. Kruto veľa. Platí sa za to vlastným životom. Kolo za kolo, kilometer za kilometrom chceš byť stále rýchlejší. Túžba dosiahnuť maximum ťa naplno ovláda. Nikdy sa nevzdáš volantu, aj keď ti život neraz vykričal, že ti dá vyhadzov.

Stále jazdíš na plný plyn a tvoj život visí na vlásku.

Neľutujem

28. července 2011 v 0:31 | Kiro & Suzume |  Príbehy (na pokračovanie)
Zasa som sa trošku činila a tak vám prinášam najnovší kúsok z mojej dieľne. Zatiaľ iba prvé dve kapitoly ale časom pridám zvyšok. :) nech sa pekne číta. Kiro

I. KAPITOLA

Nemocničná izba. Neútulné miesto s jednou posteľou, nevkusnými zelenými kachličkami po stenách a kopou rozličných prístrojov. A aby som nezabudla jednu nepodstatnú vec tam tvorila tmavovláska za ktorú ten veľký bzučiaci prístroj dýchal. Meravo som ležala na chrbte, ruky som mala vystreté a v nich napichané ihly. Ten otravný zvuk prístrojov ma užieral deň za dňom už vyše dvoch týždňov. Chodila za mnou rodina, priatelia i nejaký chlapík, ktorý sa mi stále ospravedlňoval a ja som tam len tak ležala, počúvala ich a nemohla im na nič odpovedať. Tak som čakala či sa jedného dňa náhodou nepreberiem. A stalo sa tak. Začínal tretí týždeň, tuším bol večer, keď zrazu tma ktorú som doteraz vnímala ustupovala. Sťažka som otvorila oči a rozhliadla sa po izbe. Prístroj ktorý mapoval moje srdce sa prudko rozpípal. Pribehli sestričky, ktoré kričali " zavolajte doktora! prebrala sa!"
II. KAPITOLA

Ležala som na posteli a dívala sa ako pomaly vychádza slnko. Azda ubehlo len pár hodí, keď do mojej izby vchádzala mama. V očiach mala slzy. No nie ako doteraz. Boli to slzy šťastia.
" Claudia, dieťa" kľakla si k mojej posteli. Chytila som ju za ruku a pevne stisla. " Kde mám motorku?" bola moja prvá otázka, ktorú som sa spýtala poloomráčeným hlasom a privrela som oči. "otec ju vzal domov, je oškretá." Usmiala sa mama. Sťažka som sa nadýchla. Vôbec som nechcela vedieť detaily tej nehody. Nepýtala som sa. Mama odišla a ja som znova rozmýšľala sama nad sebou. Rozmýšľala som, či sa dokážem ešte vôbec posadiť na motorku. Lenže až príliš som milovala rýchlosť, adrenalín, vôňu benzínu a to všetko pekne po kope. Bol to môj život, moja vášeň. Tým všetkým bola tá vždy nablýskaná Yamaha, to stádo 140 koní, ktoré dychčali pod kapotou medzi mojimi nohami. Nasadila som si integrálu, zapla pracku pod bradou, sklopila sklo priezoru a natiahla si rukavice. Áno, rada som sa dívala na svet cez plexisklo helmy. Nikdy som pohľadu na svet normálnych ľudí "tam dole" nerozumela. Niečo mu chýbalo, myslím tým dva budíky medzi pákami spojky. Ale aj tak nikto mojím slovám nerozumel. Všetci mi vyhadzovali na oči ako riskujem vlastný život, ako nemám pud sebazáchovy a blá blá blá... Videli v tom krásnom stroji len nástroj smrti. Ale pre mňa to bolo oveľa viac. Uvedomovala som si riziko, no nikdy som sa ho nebála. Uvedomovala som si, že je to hra so smrťou, no táto hra bola môj život. Vedela som že nemám pud sebazáchovy ale, načo by som takú kravinu vlastnila? Ale iba vtedy, keď som si sadla na motorku, som cítila slobodu a nič ma netrápilo.
Hmlisto som si spomínala na ten deň. Vychádzala som na diaľnicu. Bolo skoré ráno a lúče vychádzajúceho slnka práve zaplavovali obzor. Podradila som a motor sa rozreval. Trhla som plynom dozadu a pocítila, ako sa predné koleso zľahka dvíha a nos motorky smeruje priamo k tomu prekrásnemu svitaniu. Ubrala som plyn a predné koleso sa vrátilo späť na asfalt. Cesta bola takmer prázdna a ja som sa stala jej vládkyňou. Opäť som pridala plyn a hlavou mi preblesli mamine slová z dnešného rána:
- Buď, prosím, opatrná! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.
Snažila som sa prerušiť tie varovné hlasy, ktoré mi zneli v hlave a mocneli s každým pridaním plynu. Podarilo sa. Ja som znovu pridala. Teraz som bola Bohom a nič ma nemohlo zastaviť. Táto jazda bola však niečím iná. Každé ráno som takto vychádzala na prázdnu cestu a vychutnávala si ten pocit, keď idem až na doraz. Vždy som tu lámala rýchlostné rekordy, urobila som to, čo obyčajne. Otočila som rukoväť plynu až na doraz a cítila, ako v tej neuveriteľnej rýchlosti akceleruje. Prikrčila som sa za plexisklo a pritlačila svoje telo na nádrž v ktorej rapídne klesala hladina paliva.
Žiaľ, na malú chvíľu som zaváhala...
Pravou nohou som skočila na zadnú brzdu a počula, ako sa zadná pneumatika zarýva do studeného asfaltu. . Doslova v kŕčoch som ešte stlačila spojku, brzdu a pustila plyn...
Bolo už neskoro. Neúprosne som sa blížila k pomaly predchádzajúcemu kamiónu.
A zas som ju uvidela. Bola to smrť, ako tam stojí a čaká. Tentoraz mala omnoho výraznejšiu siluetu.
Nevidela som ju po prvýkrát, už sme sa dobre poznali. Stretli sa niekoľkokrát. Vždy bola rovnaká, neosobná a hrozivá. Bolo jej jedno, koho jediným švihom pošle do ríše mŕtvych. Bola vždy rovnako chladná, konajúc svoju každodennú povinnosť, bolo treba švihnúť i tu. Odvádzala ľudí po ceste nikam bez možnosti návratu a bez nádeje, že niekam dôjdete. Tentoraz sa mi rozklepali kolená. Triaška čoraz viac naberala na intenzite, keď som sa blížila smrti. Celý život sa mi mihol pred očami, a ja som sa v duchu ospravedlnila všetkým tým, ktorým som ublížila. Namýšľala som si tikot hodín, ktoré odbíjajú moje posledné sekundy na tomto svete. Zrazu všetko prestalo. Pocítila som prudký náraz a moje telo po náraze motorky do návesu kamióna vyletelo v okamihu do neďalekej priekopy. Moje telo dopadlo na tvrdú zem a ostalo nehybne ležať. A potom ostalo už iba ticho.
Tie tri týždne ma takmer obrali aj o ten zvyšok života, ktorý som v sebe mala.

Nezabudnuteľný INÉKAFÉ

17. července 2011 v 17:18 | Kiro & Suzume |  I thinking...
Jednoducho nezabudnuteľný včerajšok! Splnil sa mi ten najkrajší sen! .... VIDELA SOM INEEEEE KAFEEEEEEE!
Mega Punková rozbíjačka vrcholila takmer 2 hodinovým koncertom InéKafé :) Stála som tesne pod péodiom "presnejšie tesne pod Forusom!" xDDD .... kvalitne som si vykričala hlasivky a píska mi v jednom uchu! XD a ešte prst na nohe! :D ked mi tam jedna baba skočila na nohu s kanadami mala som dosť! :) Ales! aspoň mám VRATKOV PODPIS...tak blízko neho som stála....ešte ma držal za ruku ked sa podpisoval ... "tak neviem či stále snívam, no raz za čas to tak býva, že sa všetko podarí...!" ešte teraz sa nemôžem spamätať! ....ja! aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa! chce sa mi kričať! xD i keď nemôžem, lebo nemám hlas... ale stálo to za to :) .....aaaaaaa!


Takto sa stojí pod Forusom! XD

Viac Fotiek pod celým článkom! x)

F1- Veľká cena Veľkej Británie

9. července 2011 v 15:51 | Kiro & Suzume |  Komentujem xD
Tak som sa trochu pustila do komentovania a vyjadrovania svojho názoru. A začínam s komentárom ku dneštnej kvalifikácii jazdcov v F1.
Nachádzame sa v trochu daždom zmáčanej Veľkej Británii na okruhu Silverstone. Kvalifikácia začala celkom prirodzene. Prvá dvadsať minútovka nebola ničím zvláštna okrem toho že Fernando Alonso nám predviedol svoje roľnícke schopnosti a zoral pôdu popri barierach v zákrute. Ideme ďalej. Druhá pätnásť minútovka prebehla dovolim si povedať trochu nudne a v poslednej desať minútovke sa na prvých priečkach vystriedali takmer všetci. Do poslednej chvíle sme dúfali že ten dášť trochu počká a Ferrari si trochu polepší ale nestalo sa tak. Rozpršalo sa pár minút pred koncom a jazdci so svojími pneumatikami to trochu nezvádali a jazdili horšie časy. A tak sa Kvalifikácia v mokrom Silverstone skončila nasledovne:
Prvé miesto si uchytil Mark Webber
Druhý skončil jeho tímový kolega Sebastian Vettel, ktorého jeho Kinkie Kyle poslúcha ako sa patrí xDD
Ako tretí nastúpil Fernando Alonso
4. Fellipe Massa
5. Jenson Button
6. Paul di Resta
7. Pastor Maldonado
8. Kamui Kobayashi
9. Nico Rosberg
10. Lewis Hamilton
Komentár k preteku prinesiem zajtra! xD Kiro



Po dlhej dobe

8. července 2011 v 21:19 | Kiro & Suzume |  I thinking...
Po dlhej dobe sa znova hlásim. Začiatkom prázdnin som mala trošku fofry ale teraz sa vám plno venujem x)
Práve sedím v malej izbičke, oblkopujú ma hory papierov a mám pocit akoby som sa chystala na papierovú vojnu! A vážne sa bavím! XD Prosím vás...čo si to nahováram! Nudím sa ako hovado! Hľadám po izbe čo i len náznak niečoho, čo by ma mohlo zabaviť, lenže oči mi stále zastanú na plagáte Valentína Rossiho alebo vedľa neho pýšiaceho sa Fernanda Alonsa. Mysľou mi preblesne, aký majú skvelý život.
Popravde, už od mala snívam o nádhernom sa potení v 40°C horúčavach v kokpyte F1,ktorý sa preháňa okruhom v Abú Dhabí a v kombinéze prilepenej na tele s predstavou že sedím v najrýchlejšej rakve sveta a každou sekundou, každou zákrutou riskujem život! xD ale má to aj lepšie stránky. Krásny pocit rýchlosti ked máte pod zadkom 720 koní alebo ten pocit extázy na pódiu ked hraje hymna vašej krajiny a tisícky zvedavých fanúšikov skanduju vaše meno! X) no som sa trošku rozkecala...nechám si niečo aj pre budúcnosť! XD
KIRO

P.S - na príbehoch stále pracujeme

Neodolateľná vôňa benzínu (prológ+ 1. kapitola)

30. května 2011 v 17:16 | Kiro & Suzume |  Príbehy (na pokračovanie)
Neodolateľná vôňa benzínu

PROLÓG
Jeden jesenný deň roku 1981 sa v Talianskom meste Bergamo narodilo dievčatko. Volali ju Claudia, Claudia Enrica Gaglliardi. Bolo to dievčatko s neuveriteľnou láskou k vôni benzínu a spálených gúm. Jej úplne emocionálne prepadnutie k pretekaniu nahrádzal nedostatok skúsenosti. Deň čo deň stála pri mantineloch neďalekého okruhu, zasnene pozerala na motokáry ktoré sa preháňajú po trati a predstavovala si, ako v jednej z nich sedí ona. Vo svojich štrnástich rokoch sa tento sen stal skutočnosťou. Prvý krát zasadla za volant motokáry a jej rýchlostne rekordy ju dostali do miestneho tímu. Zásluhy nenechali na seba dlho čakať. Veľké úspechy v miestnom a neskôr národnom tíme ju dostali až do Talianskej Formuly 3000. V tejto sérii si vybojovala dva majstrovské tituly po ktorých prišla kariéra v GP2. Claudia lámala juniorské rekordy a čistou náhodou sa o nej dozvedel Roberto Minardi ktorý do F1 privádzal nový, rovnomenný tím....

KAPITOLA I.
AKO SA RODIA MAJSTRI SVETA
" Dnes som Claudia Enrica Gaglliardi, prvá žena v histórii Formuly 1 a chcem vám porozprávať o mojich ťažkých začiatkoch, zaslúžených víťazstvách, čestných prehrách a minútach slávy na stupienkoch víťazov"
Všetko sa to začalo v nováčikovskom tíme v kombinácii zelenej, bielej a čiernej farby a Talianskym *comandatorem*. Začiatkom sezóny 2004 sa na štarte objavili dva takéto monoposty ktoré obsadzovali posledné priečky. Tím pomaly upadal do záhuby až prišla tá povestná veľká cena Japonska. Sedela som v boxoch s hlavou sklonenou v dlaniach a roztrasenými kolenami. Môj tímový kolega Luca Carboni pokojne sedel a popíjal kolu z plechovky cez skrútenú slamku. Mlčky som sa zdvihla a dobehla k svojim mechanikom. Usadila sa do monopostu a čakala na štart. Všade naokolo behali mechanici a traťový maršali. Bol to taký mierny zmätok. Za ten čas sa do monopostu usadil aj Luca a pomaly sme opustili boxové uličky a postavili sa na štart. Monoposty odštartovali zahrievacie kolo. Kľučkovali po okruhu aby zahriali svoje intermediálky. Štartovala som z 11. miesta a môj tímový kolega o dva miesta predo mnou. Prvé miesto okupoval Matti Tavallinen, mladý Fín so snom stať sa majstrom sveta. Na päty mu nedočkavo šliapal úradujúci majster sveta Sebastian Jerez. Preteky sa vyvíjali pokojne. Matti si od začiatku držal poleposition a Jerez chcel využiť každú z možností ako ho predbehnúť, no tých bolo hrozivo málo. No po dlhom a neúprosnom dupaní na päty bol príliš nedočkavý a už sa ponáhľal pred bojujúceho Fína ktorý si bránil svoju pozíciu. Lenže to sa mu nevyplatilo, bol natoľko široký že predok jeho monopostu vášnivo pobozkal mantinel. V tej chvíli komentátorov hlas naberal na intenzite, pomaly až kričal do mikrofónu a ozvena sa rozliehala po celom areály. Rozsvietili sa žlté svetlá a na trať vyšiel safety car. Strieborný Mercedes benz SLS-AMG budiaci dojem rakety udával tempo všetkým monopostom, ktoré poslušne krúžili za ním. Väčšina jazdcov sa nahrnula do boxov, lebo sa naskytla príležitosť ako neprísť o svoju pozíciu. Časomiera v pitstope neúprosne počítala sekundy a ja som len zaznamenala ako mi tímový inžinier hlási odchod safety caru z trate. Pretrpela som prechod pitlanom na jednotke a keď sa na semafore rozsvietilo zelené svetielko pritlačila som plynový pedál až na podlahu a vnímala len pár monopostov ktoré ostali za mnou. Netušila som ktoré miesto som si ulovila, až mi do ucha zašumela vysielačka " wohou" kričal natešený tímový inžinier. " si štvrtá, prosím udrž si to, predpokladáme že sa už nič nezmení." Povedal mi. Usmiala som sa, aj keď som veľmi dobre vedela, že ma nevidia. Po okruhu som krúžila priam s ľahostajnou spokojnosťou. Spozorovala som kvapky dopadajúce na monopost. Po chvíli sa rozpršalo. Mnoho jazdcov sa ponáhľalo prezúvať svoje monoposty. Prekvapilo ma keď sa *cavallino* predo mnou horko ťažko držal na trati. Neostávalo mu iné, len vyhodiť červené svetielka a zájsť do boxov. Vyskočili mi zimomriavky. Dážď ne dážď dupla som na plynový pedál a vo víre vody odrážajúcej sa od trate, nasledovala som modrý renault mladého Melendiho. Až po hodnej chvíli som si uvedomila, že môj monopost je tretí. Nejeden divák si všimol, ako som víťazoslávne zdvihla ruku nad hlavu. Éterom sa rozliehal hlas komentátora "nováčikovia nám ovládajú mokrú Suzuku, to nikto nečakal" povedal prekvapene, no trochu aj pobavene. Blížili sme sa k cieľu a ja som priam odpočítavala metre do konca. Dočkala som sa. Zastavila pri veľkej tabuli s číslom tri, kde po boku stáli moji konkurenti. Vystúpila som, a šťastne vyskočila nad monopost a dopadla na zem. Chalani si pogratulovali, a mňa objali. Keď ma objímal Matti, cítila som taký hrejivý pocit. Po chvíli som už šliapala schody vedúce na pódium a dávala si dole prilbu. Matti ma predbehol a usmial sa. Úsmev som opätovala. Po celej majstrovskej ceremónii, po odohraní Fínskej hymny, po odovzdaní pohárov, po záplave šampanského a po celom tom rozruchu som sa v únave zvalila na posteľ a zaspala. A to bola prvá noc čo sa mi snívalo o Mattim Tavallinenovi.

By Kiro :)

Kam dál